Prečo máme málo zaočkovaných ľudí a čo sa s tým ešte dá urobiť

Podľa posledných údajov patrí Slovensko v rámci Európskej únie medzi krajiny s najmenším počtom zaočkovaných proti ochoreniu covid-19. Prvou dávkou máme zaočkovanú stále len približne polovicu dospelej populácie, čo znamená, že sme v poslednej štvrtine krajín Únie a za nami je už iba Bulharsko, Rumunsko alebo Lotyšsko.

Prečo sa na Slovensku nedarí zaočkovať väčší podiel populácie a aj v porovnaní so susednými krajinami, ako je Maďarsko, Česká republika či Poľsko, výrazne zaostávame? Skúsime sa pozrieť na možné príčiny, ale ešte predtým sa zamyslime, z akých ľudí sa skladá skupina nezaočkovaných na Slovensku.

Na základe údajov o doteraz zaočkovaných Daniel Kerekeš vo svojom článku uvádza, že medzi najmenej zaočkované obce patria tie, v ktorých je nižšia vzdelanosť, vyššia nezamestnanosť a vyššia politická podpora ĽSNS a Smeru. Menej zaočkované sú aj obce s rómskymi komunitami.

Séria našich doterajších sociologických výskumov Ako sa máte, Slovensko? (ASMS) potvrdzuje, že menej zaočkovaní sú respondenti so základným vzdelaním, voliči ĽSNS a Smeru, respondenti, ktorí častejšie uvádzajú, že majú v domácnosti problémy vyjsť so svojím rozpočtom.

Naše zistenia zároveň naznačujú, že ochota dať sa zaočkovať dlhodobo výrazne súvisí s dôverou v inštitúcie, ako je vláda, veda či zdravotníctvo, a takisto s konšpiračnými presvedčeniami o epidémii.

Americký denník New York Times na základe rozsiahleho výskumu publikoval psychobehaviorálnu typológiu ľudí, ktorí odmietajú očkovanie.

Prvým typom v tejto štúdii sú opatrní, ktorí majú obavy súvisiace s bezpečnosťou a účinnosťou vakcín. V USA ich je okolo osem percent (v celej populácii), očkovaniu sa nebránia z presvedčenia a je veľká šanca, že ak sa zaočkuje dostatočne veľký počet osôb v ich sociálnom okolí, dajú sa zaočkovať aj oni.

Druhým typom sú tí, ktorí sa obávajú nákladov očkovania (v USA deväť percent). Pre nich sú dôležité bariéry, ktoré im vakcináciu komplikujú (nemajú internet, odrádzajú ich náklady na cestovanie za vakcínou, nemajú čas, nemá sa im kto postarať o deti, majú obmedzenú mobilitu a pod.).

Tretím typom sú nedôverujúci zdravotnému systému (v USA štyri percentá). Tu ide predovšetkým o ľudí, ktorí sú v istom zmysle spoločensky vylúčení, v USA ide predovšetkým o niektoré etnické skupiny. Na Slovensku by mohli byť zástupcami tohto typu Rómovia z vylúčených komunít.

Štvrtým typom sú „covid skeptici“ (v USA 14 percent). Veria minimálne jednej konšpiračnej teórii o epidémii, pričom základom takýchto konšpirácií je vždy sprisahanie elít proti obyčajným ľuďom. Pri konšpirátoroch je najmenšia pravdepodobnosť, že niekedy zmenia svoj názor na vakcináciu. Zlou správou sú v tejto súvislosti zistenia z nášho výskumu Hodnoty a spoločnosť počas pandémie covidu-19 (HODYSE 2020) z novembra 2020, kde napríklad konšpirácii o tom, že hlásenia o počtoch mŕtvych na koronavírus sú umelo nadhodnocované, verilo takmer 39 percent respondentov.

Uvedená typológia je, samozrejme, vytvorená na základe výskumu americkej spoločnosti a nemusí úplne reflektovať slovenskú realitu. Môže nám však i na Slovensku pomôcť pri analýze faktorov, ktoré vplývajú na rozhodnutie nedať sa zaočkovať.

Mimoriadne silným faktorom, ktorý vplýva na rozhodnutie dať sa zaočkovať, sú konšpiračné presvedčenia. Nejde pritom iba o konšpirácie týkajúce sa súčasnej epidémie, podľa nášho výskumu HODYSE 2020 rovnako platí, že menej ochotní dať sa zaočkovať sú aj respondenti, ktorí veria niektorým všeobecným a s epidémiou nesúvisiacim konšpiráciám o sprisahaní tajných elít.

Podľa výskumu Globsecu z marca minulého roka majú slovenskí respondenti najväčšiu tendenciu veriť konšpiráciám v regióne (výskum prebehol v desiatich stredoeurópskych a východoeurópskych krajinách).

O miere konšpiračných presvedčení na Slovensku v súvislosti s epidémiou svedčí i graf spracovaný podľa výskumu HODYSE 2020 z novembra minulého roka.

Viera v konšpiračné teórie preukázateľne súvisí aj s nižšou dôverou v spoločnosti (či už ide o dôveru v cudzích ľudí, alebo o dôveru v inštitúcie).

Slovensko sa v medzinárodnom kontexte vyznačuje mimoriadne nízkou všeobecnou dôverou (ide o dôveru k cudzím ľuďom). Nízka dôvera je všeobecnou črtou postkomunistických krajín, ale i medzi nimi je Slovensko na posledných priečkach rebríčkov. S nízkou všeobecnou dôverou súvisí nízka dôvera v inštitúcie.

Na Slovensku navyše na jeseň 2020 v súvislosti s krízou spôsobenou šírením koronavírusu výrazne klesla dôvera vo vládu (a v menšej miere aj v zdravotníctvo a vo vedu). Dôvera vo vládu prestala klesať až po odstúpení premiéra Matoviča, ale stabilizovala sa na mimoriadne nízkej úrovni (v júli vláde dôverovalo iba 16,7 percenta respondentov). V súvislosti s koronakrízou relatívne málo respondentov dôveruje aj zdravotníctvu (42,7 percenta) a vedeckým inštitúciám na Slovensku (43,4 percenta).

Dôvera vo vládu pritom veľmi výrazne súvisí s ochotou dať sa zaočkovať. 24,6 percenta už zaočkovaných respondentov a 26,1 percenta tých, ktorí sa chcú dať zaočkovať, vláde v súvislosti s koronakrízou dôveruje, pričom medzi tými, ktorí sa nechcú dať zaočkovať, vláde dôveruje iba 5,9 percenta respondentov. Podobné je to i so zdravotníctvom (dôveruje mu 57 percent už zaočkovaných, ale iba 25,6 percenta tých, ktorí sa nechcú zaočkovať), ako aj s dôverou vo vedecké inštitúcie na Slovensku v súvislosti s koronakrízou (dôveruje im 63,2 percenta už zaočkovaných a iba 20,8 percenta tých, ktorí sa nechcú zaočkovať).

Mieru zaočkovania na Slovensku nepochybne výrazne ovplyvňuje i antivaxerská opozícia. ĽSNS o očkovaní otvorene šíri konšpirácie a Smer-SD sa snaží ústami svojho predsedu útočiť na očkovanie ako na pochybný biznis farmafiriem. Na postoji politikov pri tejto téme pritom do istej miery záleží: podľa nášho výskumu približne pätina (19,3 percenta) respondentov uvádza, že je pre nich dôležitý postoj k očkovaniu u politikov, ktorí sú im blízki.

To napokon dokazujú i čísla o zaočkovanosti voličov jednotlivých strán: iba 7,7 percenta voličov ĽSNS a 27,1 percenta voličov strany Smer-SD je zaočkovaných (v celej populácii nad 18 rokov bolo v čase výskumu zaočkovaných 41,8 percenta). Strana Smer-SD má pritom suverénne najstarších voličov, pri ktorých by mala byť zaočkovanosť vyššia ako priemerná.

Ilustráciou dôležitosti postojov politických elít môže byť i nadpriemerná zaočkovanosť slovenských Maďarov (podľa už spomenutého výskumu Daniela Kerekeša): politické elity, ktoré sú im blízke, či už menšinoví politici na Slovensku, alebo významnejšie politické strany v Maďarsku, očkovanie nespochybňujú a v prípade Maďarska ho dokonca výrazne presadzujú (napríklad povinným očkovaním zdravotníkov).

Od začiatku našich výskumov sa ukazuje, že významným motivátorom k očkovaniu je strach z epidémie. Pocit ohrozenia epidémiou koronavírusu však od svojho vrcholu na začiatku roku 2021 prudko klesá a v súčasnosti je na najnižšej úrovni od mája 2020. Respondenti, ktorí sa cítia byť menej ohrození epidémiou koronavírusu okrem toho, že sú menej ochotní dať sa zaočkovať, takisto výrazne menej obmedzujú kontakty s ľuďmi mimo svojej domácnosti a zároveň výrazne menej dodržiavajú aktuálne platné opatrenia na zamedzenie šírenia koronavírusu.

Zatiaľ čo strach z epidémie prudko klesá, strach z vakcín zostáva na rovnakej úrovni. Medzi respondentmi, ktorí sa nechcú dať zaočkovať alebo s očkovaním váhajú, je dlhodobo najčastejším vysvetlením súhlas s výrokom, že vakcína môže spôsobiť viac problémov ako samotné ochorenie a druhým najčastejším dôvodom je nedôvera k farmaceutickým firmám. K týmto dvom príčinám sa dlhodobo a bez výraznejších zmien v čase prikláňa takmer polovica odmietačov očkovania.

Doteraz málo zdôrazňovaným dôvodom nízkej zaočkovanosti je stav slovenského zdravotníctva. Vysoká miera odvrátiteľných úmrtí súvisí i s tým, že na Slovensku sa na prevenciu v zdravotníctve vynakladá iba 0,8 percenta výdavkov, čo je podľa Eurostatu suverénne najmenej zo všetkých sledovaných krajín (priemer EÚ je 2,8 percenta). Práve očkovanie je pritom typicky preventívnym opatrením.

Dôsledkom zanedbávanej prevencie je i mimoriadne malý podiel zaočkovanosti staršej populácie (65+) proti sezónnej chrípke. Podľa údajov OECD sme v tejto zaočkovanosti druhí najhorší zo všetkých sledovaných 32 krajín (horšie je len Turecko). Na Slovensku sa proti sezónnej chrípke očkuje iba 11,5 percenta seniorov, pričom napríklad v Česku a Maďarsku je to asi dvojnásobok a napríklad v Španielsku či v Holandsku sa sezónne proti chrípke očkujú takmer dve tretiny seniorov.

Je zrejmé, že malá zaočkovanosť proti koronavírusu na Slovensku súvisí i s nízkou zaočkovanosťou proti sezónnej chrípke. Zdá sa, že seniori na Slovensku jednoducho nie sú zvyknutí na takýto spôsob prevencie, a i preto je očkovanie proti koronavírusu v tejto vekovej kategórii relatívne neúspešné.

K nižšej miere zaočkovanosti prispieva i realita očkovania na Slovensku. Namiesto toho, aby vakcína chodila za ľuďmi, musia ľudia chodiť za vakcínou. Prax veľkokapacitných očkovacích centier znevýhodňuje obyvateľov mimo veľkých miest, ľudí bez prístupu k internetu a ľudí s obmedzenou mobilitou. Dobré riešenia, ako sú mobilné vakcinačné tímy či očkovanie u všeobecného lekára, fungujú vo veľmi obmedzenej miere. Typickým príkladom z tejto oblasti je výjazdové zaočkovanie najzraniteľnejších klientov zariadení sociálnej starostlivosti. To, čo v niektorých západoeurópskych krajinách trvalo mesiac, nám na Slovensku trvalo viac ako štyri mesiace.

V našom výskume ASMS sme sa respondentov, ktorí sa nechcú dať zaočkovať, pýtali, čo by mohlo zmeniť ich postoj. Výsledky znázorňuje Tabuľka 1 a je z nich zrejmé, že najviac by respondentov presvedčilo, ak by sa dostatočne preukázala bezpečnosť vakcín. Ďalšia časť respondentov by potrebovala odstrániť bariéry pri očkovaní: možnosťou zaočkovať sa u svojho lekára, očkovaním bez registrácie na dostupnom mieste či jednoduchou registráciou a výberom termínu.

Motivačne funguje aj strach z epidémie, ako aj niektoré negatívne stimuly (obmedzený vstup do verejných priestorov, sťažené cestovanie do zahraničia). Vládou zvolené a pomerne drahé riešenie v podobe vyplácania peňazí za očkovanie a očkovacej lotérie by v našom prieskume zapôsobilo na najmenší počet respondentov.

Zmena všeobecnej či inštitucionálnej dôvery je dlhodobá záležitosť. V tejto kríze sa nedajú očakávať priaznivé efekty vyvolané väčšou dôverou v inštitúcie, ktoré sú za zvládanie epidémie zodpovedné. Podobne sa nedá očakávať radikálna zmena slovenskej politickej scény, tu by však pomohlo skúsiť nájsť zhodu aspoň s časťou opozície pri výzve k očkovaniu starších. Isté možnosti na pozitívne vplývanie smerom k zaočkovanosti však štát ešte stále má. Sú nimi demaskovanie hoaxov, informačná kampaň, odstránenie bariér očkovania, práca vo vylúčených komunitách a použitie pozitívnych i negatívnych stimulov.

Na tomto mieste si však treba znovu pripomenúť typológiu odmietačov vakcín z USA. Podobne ako v USA budú i na Slovensku najpočetnejšou skupinou „covidoví skeptici“, ktorí veria konšpiráciám o epidémii a vakcinácii. Medzi nezaočkovanými ich môže byť aj polovica, naznačujú to nielen dáta o konšpiráciách o epidémii (Graf 1), ale i ďalšie údaje z výskumu HODYSE: štvrtina respondentov súhlasí s výrokom, že ľudia – deti aj dospelí – by sa vôbec nemali dať zaočkovať, takmer polovica si myslí, že hlavným dôvodom prečo existuje povinné očkovanie je tlak farmaceutických firiem a 36 percent slovenských respondentov súhlasí s výrokom, že veľké udalosti ako vojny, súčasná kríza či výsledky volieb sú kontrolované malou skupinou ľudí, ktorí v utajení pracujú proti nám.

Presvedčiť túto skupinu respondentov bude mimoriadne zložité. Dá sa to len pomalou a postupnou prácou, demaskovaním hoaxov a konšpirácií. Takáto snaha však na Slovensku doteraz chýba. Verejné odhaľovanie hoaxov by malo byť predovšetkým úlohou verejnoprávnych médií, ktoré dokážu zachytiť rôznorodejšie publikum ako virtuálny priestor sociálnych sietí, ktorý je prirodzene rozdelený do názorových bublín.

Ďalším typom v spomínanej typológii neočkovaných sú opatrní, ktorí majú obavy o bezpečnosť a účinnosť vakcín. Predovšetkým na nich by mala byť cielená informačná kampaň, ktorá by zrozumiteľne vysvetľovala výhody vakcinácie a na údajoch zo sveta i zo Slovenska by dokumentovala, ako efektívne očkovanie chráni pred smrťou či vážnym priebehom choroby. Takáto kampaň na Slovensku doteraz chýba a údaje o počtoch zaočkovaných a nezaočkovaných v nemocniciach nie sú zverejňované.

V našom výskume ASMS sme sa respondentov pýtali, či by poradili svojmu známemu, ktorý má 70 rokov a trpí cukrovkou, aby sa zaočkoval proti koronavírusu. Respondentov sme sa takisto pýtali, ako by poradili svojmu 30-ročnému zdravému známemu. Výsledok bol prekvapujúci: aby sa dal čo najskôr zaočkovať, by respondenti odporúčali viac zdravému tridsiatnikovi ako chorému sedemdesiatnikovi, pri ktorom prevládali odpovede, aby ešte chvíľu počkal, či sa potvrdí, že vakcíny sú bezpečné a potom sa dal zaočkovať.

Zaujímavé je, že takéto odporúčanie by seniorovi dala aj viac ako polovica tých, čo sa sami nechcú dať zaočkovať. Je teda zrejmé, že respondenti najmä v prípade seniorov preceňujú riziko vakcinácie a naopak, podceňujú riziko ochorenia. Súčasťou kampane teda musí byť informácia o niekoľkonásobne väčšom nebezpečenstve ochorenia pre starších, pretože práve malá zaočkovanosť seniorov je naším najväčším problémom.

Pre tých, ktorí sa obávajú nákladov očkovania a odrádza ich komplikovaná logistika, je mimoriadne dôležité odstraňovanie bariér. Očkovanie by malo chodiť za ľuďmi, treba výraznejšie motivovať všeobecných lekárov, vytvoriť viac mobilných očkovacích tímov a zriadiť „nízkoprahové“ (bez nutnosti vopred sa registrovať) očkovacie miesta na verejných frekventovaných miestach.

Podľa už spomenutej analýzy Daniela Kerekeša sú rómske komunity výrazne menej zaočkované ako majoritná populácia. V tomto prípade by azda mohla pomôcť kombinácia terénnej sociálnej práce, odmeny za očkovanie a výjazdových vakcinačných tímov.

Podľa nášho výskumu by negatívne stimuly (zákaz navštevovať hromadné podujatia, obmedzenie cestovania do zahraničia) presvedčili o niečo viac respondentov ako očkovacia lotéria či odmeny za očkovanie. V prípade pozitívnych stimulov určite existujú aj lacnejšie a pomerne efektívne riešenia – takzvané postrčenia, ktoré by na Slovensku mali (aj za cenu ich finančnej motivácie) realizovať všeobecní lekári: napríklad formou SMS správy pre svojich nezaočkovaných pacientov vo veku nad 50 rokov. Podľa nášho výskumu ASMS je pri rozhodovaní o očkovaní po rodine najdôležitejší názor všeobecného lekára.

Komentár vznikol pre Denník N