Keď sa v roku 1981 schyľovalo k prijatiu zákona o povinnosti používať bezpečnostné pásy, britské ministerstvo dopravy sa vážne zaoberalo štúdiou Johna Adamsa z londýnskej University College, ktorý na základe porovnania zranení a obetí dopravných nehôd v štátoch, ktoré prijali a neprijali povinnosť používať pásy, tvrdil, že zavedenie povinnosti používať pásy nie je spojené so znížením rizika zranenia alebo úmrtia pri dopravnej nehode. Jeho argumentácia využívala mechanizmus už skôr opísaný ako teória kompenzovania rizika a vychádzala z práce profesora ekonómie Sama Peltzmana, ktorý ju opísal v roku 1975. Podobná argumentácia sa však objavila už v devätnástom storočí ako argument proti zavádzaniu bezpečnostných opatrení vo vlakoch.
Čo teória kompenzovania rizika hovorí? V skratke predpokladá, že ak sa riziko smrti alebo zranenia zníži, majú vodiči tendenciu jazdiť menej opatrne či rýchlejšie, a tak je používanie bezpečnostných pásov buďto zbytočné, alebo má za následok nie pokles, ale, naopak, nárast dopravných nehôd. Hoci neskoršie empirické metaanalýzy jednoznačne podporili účinnosť zavedenia povinného používania bezpečnostných pásov, teória kompenzácie rizika patrí v spoločenských vedách k etablovaným teóriám.
Jej lákavosť spočíva v intuitívnosti jej základného predpokladu – ak sa ľudia cítia bezpečnejšie, časť z nich podstupuje vyššie riziko. Je tak univerzálne použiteľná ako argument proti reguláciám smerujúcim k zvyšovaniu bezpečnosti. Argumenty naviazané na teóriu kompenzácie rizika sa preto objavovali počas uplynulých desaťročí pravidelne pri zavádzaní opatrení, ktoré mali za cieľ znížiť rôzne druhy rizika. Či išlo o stratégie na zamedzenie šírenia HIV, používanie bezpečnostných heliem na motorkách či pri lyžovaní alebo o zavedenie povinného ABS v autách. Zaznievali obavy, že pocit bezpečia – z nasadenej helmy či inštalovaného systému ABS – zvýši tendenciu podstupovať riziko, a tak zavedenie týchto opatrení bude v konečnom dôsledku kontraproduktívne.
V tomto kontexte neprekvapí, že argumentácia o tom, ako epidemiologické opatrenia sledujúce znižovanie rizika šírenia ochorenia covid-19 povedú k menej opatrnému správaniu, sa objavila aj počas pandémie v priebehu posledného roka. Niektoré štúdie naznačujú, že napríklad pri nosení rúška k takejto zmene v chovaní dochádza a ľudia v oblastiach s povinným nosením rúšok trávia mimo domu viac času. Iné štúdie dochádzajú k záveru, že nosenie rúšok vzdialenosti, ktoré ľudia medzi sebou udržiavajú skôr zväčšuje, a teda pomáha zamedziť prenosu ochorenia.
Niektoré štúdie naznačujú, že napríklad pri nosení rúška k takejto zmene v chovaní dochádza a ľudia v oblastiach s povinným nosením rúšok trávia mimo domu viac času.
Kolegyňa z Islandu nám na online stretnutí ešte minulé leto vysvetľovala, že na Islande sa nosenie rúšok neodporúča, lebo miestni tvorcovia politík sú presvedčení, že ľudia by si s rúškami dávali menší pozor, viacej sa stretávali a nedodržiavali odstupy. Medzičasom už túto povinnosť zaviedli okrem Islandu aj v Dánsku, kde verejné autority takisto používali argumentáciu teóriou kompenzovania rizika.
Špecifikom slovenskej debaty o zavádzaní opatrení proti šíreniu koronavírusu je polemika okolo účinnosti celoplošného testovania či novšie „skríningu“. Výsledky prieskumu Focusu z februára publikované v Denníku N naznačujú, že teóriu kompenzovania rizika možno aplikovať aj na správanie ľudí počas testovania. Časť ľudí deklaruje, že po negatívnom výsledku antigénového testu sa začali správať menej opatrne a vyrazili na návštevu, ktorú predtým odkladali.
Aj vo výskume Ako sa máte, Slovensko? sme sa na konci marca spýtali respondentov na to, či negatívny výsledok z antigénového testovania niekedy využili na stretnutie s rodinou alebo priateľmi v interiéri. 23,7 % respondentov povedalo, že to urobili raz, 32,9 % respondentov uviedlo, že to využili opakovane. Máme teda v rukách dôkaz, že antigénové testovanie vedie k nárastu rizikového správania a prináša viac škody ako úžitku, ako tvrdí vyhlásenie skupiny „Veda pomáha – Covid-19“? Nie nevyhnutne.
32,9 % respondentov uviedlo, že negatívny výsledok antigénového testu opakovane využili na stretnutie s rodinou.
Vo výskume Ako sa máte, Slovensko? na nasledovnú otázku, či by sa toto stretnutie s rodinou a priateľmi uskutočnilo aj, ak by nemali možnosť sa otestovať, odpovedalo určite alebo skôr áno 44,7 % respondentov. Určite by takéto stretnutie neuskutočnilo len 20 % z tých, ktorí uviedli, že využili negatívny výsledok antigénového testu na stretnutie s rodinou či kamarátmi v interiéri. Teda aj bez testovania by sa v tom lepšom prípade skoro polovica testovaním „vyvolaných stretnutí“ odohrala, avšak už bez nedokonalej kontroly antigénovým testom.
Navyše, situácia je komplexnejšia. Bez možnosti sa otestovať by určite svoje stretnutie s rodinou či kamarátmi v interiéri nezrušili častejšie ľudia, ktorí opakovanie využili negatívny výsledok testu na stretávanie sa (určite by sa nestretlo len 14 %), a tiež tí, ktorí sa koronavírusu obávajú menej a majú nižšiu mieru dôvery k vedeckým inštitúciám. Rovnako ako v spomínanom výskume z februára, aj v našom výskume stretnutia v interiéri po testovaní častejšie priznávajú mladší respondenti.
Negatívny antigénový test teda nutne neslúži ako vstupenka na posedenie k nezaočkovanej prastarej mame, ale skôr ako poistka pri stretávaní sa mladších generácií. Navyše aj skupina respondentov, ktorí antigénový test ako „poistku“ pri návštevách nepoužili, je rôznorodá – sú v nej častejšie ľudia, ktorí deklarujú úplné obmedzenia stretávania sa, tí, čo testovaniu nedôverujú, ale aj tí, čo na testovanie nechodia, a teda jeho výsledok ani nemohli použiť ako vstupenku kamkoľvek.
Súčasné analýzy efektu používania bezpečnostných pásov či heliem vyznievajú jednoznačne v prospech správnosti predpisov zavádzajúcich tieto riziko znižujúce povinnosti. Krajiny dlhodobo odolávajúce odporúčaniam nosiť rúška či respirátory ich dnes nosiť odporúčajú. Hoci náš výskum – aj pre použitie retrospektívnych či hypotetických otázok – môže sotva slúžiť ako jasný dôkaz, že antigénové testovanie nemá negatívny dopad na celkovú epidemickú situáciu, analogické situácie z minulosti naznačujú, že objektívne vyššia miera bezpečnosti spravidla nie je dostatočne negovaná rizikovejším správaním, ktoré by mohol pocit bezpečia vyvolať. Vo všetkých prípadoch je dôležitá správna komunikácia – aj v našom prípade bola zavádzajúca prezentácia testu ako priepustky na slobodu z októbra opakovane uvádzaná na správnu mieru.
Dnes už navyše vieme, že na to, aby krajina v strednej Európe vykazovala svetové rekordy v úmrtnosti, úplne stačí britský variant vírusu a stredoeurópsky manažment pandémie.
Dnes už navyše vieme, že na to, aby krajina v strednej Európe vykazovala svetové rekordy v úmrtnosti, úplne stačí britský variant vírusu a stredoeurópsky manažment pandémie. Maďarsko naše najvyššie úrovne úmrtí na covid-19 dokázalo s náskokom prekonať aj bez antigénového testovania a so zaočkovanou väčšinou staršej populácie. S týmto poznaním by sme mali vstupovať aj do debaty, či ľuďom umožniť samotestovanie na koronavírus doma a či táto možnosť nevyvolá viac rizikového správania. To, že aj nedokonalá ochrana pred rizikom býva spravidla lepšia ako žiadna, platí podľa všetkého aj v tomto prípade. Nakoniec, pripútať sa odporúča aj Sam Peltzman, otec teórie kompenzovania rizika.
Komentár vznikol pre Denník N
